Mám 30, dalo by sa povedať, že celý život pred sebou, no to vlastne nikto nevie.. Milujem život, milujem to, keď ráno vyjde slnko, keď môžem len tak sedieť na tráve a pozorovať okolie. No strach a neistota niekedy spravia svoje. Občas rozmýšľam nad tým, kto mi pomôže, ak sa stav zhorší, čo bude ďalej, a pod. Neviem a nechcem si to ani predstaviť. Mám síce priateľa, no nemôžem sa na neho na 100% v tomto spoľahnúť, nie každý vie zotrvať celý život s niekým, o koho sa možno bude treba starať. A jemu ťažko vysvetlím, prečo som zrazu šialene unavená, prečo sa mi trasú ruky a prečo mi je smutno. Prečo na druhý deň po injekcii nie som schopná absolútne ničoho lebo mi je zle. Často sa bez slova premôžem, no viem, že to donekonečna nepôjde. O RS viem od svojich 27 rokov a moc dúfam, že bude všetko dobré. No pomohlo by mi počuť názor niekoho, kto s týmto ochorením taktiež zápasí. Budem moc rada za každú Vašu odpoveď.